V apríli 1944 utiekli z Auschwitzu dvaja Slováci. Ich motivácia nebola utiecť z pekla, ale zachrániť maďarských Židov pred deportáciami. Chceli, aby svet vedel, čo sa deje za ostnatými drôtmi a že ľudia neumierajú iba na upracovanosť a hlad, ale sú vraždení systematicky a s dôslednosťou.

Vrba a Wetzler sa po strastiplnej ceste dostali až do Žiliny, kde v pivnici starobinca spísali svoju správu. Každý sám. Pretože nikto neveril, že to čo vravia je pravda. Pomohli im údaje o počtoch splynovaných ľudí a dátumy, ktoré priniesli so sebou. Ľudskej mysli sa priečilo, čo vraveli. Napriek tomu, že ich správa našla cestu k príjemcom, nesplnili svoje poslanie. Auschwitz bol oslobodený až v januári 1945.

O ich príbehu by som dokázala hovoriť veľa. A obaja o ňom povedali aj sami. Posledné vydanie Wetzlerovy knihy „Čo Dante nevidel“ doplnil fotografiami náš Rubin Kostov a neďaleká Sereď bola Wetzlerovou východiskovou stanicou do lágru.

Keď ochorela dcéra Rudiho Vrbu Zuzana, tlmočila prostredníctvom Fedora Gála prosbu, že by si priala, aby hrdinský čin jej otca a Fredyho neupadol do zabudnutia. Predstavovala si niečo, čo by bolo živou pripomienkou a nie pamätníkom. A tak vznikol Vrba-Wetzler Memoriál, ktorý organizuje organizácia Mezinárodní křesťanské velvyslanectví Jeruzalém, z. s. (ICEJ ČR).

Nultý ročník v roku 2014 bol skúšobný a vydaril sa. 130 km z Osvienčimu do Žiliny prešli všetci bez ujmy a tak sa od roku 2015 počítajú ročníky. Tohtoročných pochodov bolo viac a každý má svoje čaro. Pri štarte z múzea v Birkenau, časť Mexiko, sa vyberá na cestu skupina ľudí, ktorá sa stretla zdanlivo náhodne. Všetci nedočkavo prestupujú a počúvajú čítanie z knihy o tom, ako Vrba s Wetzlerom trávili dni v úkryte a neskôr sa plazili nekonečnou cestou za ostnaté drôty a ďalšie sledované zóny. Dívajú sa na hory v diaľke a len ťažko si predstavujú, že za pár dní tam dorazia. Po vlastných.

A tak sa vydáme na cestu, už spolu, kráčame, zhovárame sa, načúvame, čo vravia tí pred nami, a oni počúvajú nás, vedieme rozhovory o všetkom možnom, preskakujeme potoky a čítame si príbehy. Občas príde k slovu aj mačeta a prirodzenou súčasťou pochodu sú pľuzgiere nováčikov, boľavé všetko a počasie. Utešujeme sa navzájom, aby sme došli na miesto odpočinku. Tento rok bol náš voľný deň obohatený o besedu s americkou výskumníčkou Madeline Vadkerty a historikom Ivanom Kamencom, ktorej témou boli listy Tisovi. V komunite viacerých pozostalých obetí, historikov, učiteľov dejepisu, ľudí rôznych národností a vyznania, padlo mnoho otázok a debata sa pretiahla do neskorých večerných hodín. V tom čase boli už zo známych priatelia a pri spoločnom jedle vôbec nezáležalo, kto bude pri kom sedieť, rovnako ako bolo nedôležité, kto bude vedľa koho spať. Hlavne, že večer bola sprcha a možnosť vyložiť si na chvíľu nohy.

Tento rok nás privítali aj na Obecnom úrade v Skalitom a na cintoríne sme si uctili pamiatku Ondreja Čaneckého, ktorý pomohol Vrbovi a Wetzelerovi dostať sa do cieľa. Na záver nás čakalo zhrnutie, kultúrny program v žilinskej Novej synagóge a ťažké lúčenie. A už na ďalší deň sa opäť spájame – cez sociálne siete, po telefóne, vymieňame si fotky a mnohí z nás sa tešia na budúci rok.

Na pochode som bola tento rok štvrtý raz. Ten jeden vynechaný ročník nešlo ovplyvniť a dodnes ma to mrzí. Neviem, či by niekto z nás, neustále sa vracajúcich a obohacujúcich komunitu VWM, dokázal popísať dôvody. Pri každom pochode sa k tomu vo Zwardoni vraciame a snažíme sa pomenovať tú vzájomnosť, každý svojimi slovami, vždy inými, ale v skutočnosti sa to nedá. Iba v srdciach cítime to nutkanie vrátiť sa a znovu kráčať poľskou krajinou.

Milena Veresová